VAnDA

Oficiálne som s canicrossom začala 2.decembra.2006, keď som bola na mojich prvých pretekoch. Boli to majstrovstvá Európy ( ME ) a bežala som s požičanou psicou, takže to nebolo až také dokonalé. Skončila som šiesta, no odvtedy som trénovala ( a ešte stále trénujem ) na ďalšie ME.

                   ME 2007 presnejšie Eurocanicross 2007 - Volklingen ( Nemecko ).  

Jediná slovenská výprava nastúpila do Nora I ( prečo sa deväťmiestne auto volalo Noro I, bude príbeh nabudúce ) v Prievidzi a mohlo sa vyraziť. Aj keď cestujem rada a nemusím si dávať kinedril ............... ale spať posediačky pred takými dvôležitými pretekmi? Ale nie cesta sa dala úplne v pohode prežiť ale čo vám budem opisovať ? Noro I  zastal na parkovisku za benzínovou pumpou. Vystúpili sme ............................ .              Keď sme dorazili na miesto presnejšie na Volklingenské stake-outy rozložili sme stany a udomácňovali sme sa .......... . Jáj a ešte sme boli na veterine ( to bolo veľmi zlé ).

                                                       6.október.2007 ( osudný deň prvého štartu )

S môjho predštartového obdobia vám môžem poveď  len to čo vám poviem, pretože mi strašne zvieralo žalúdok a bola som v úplne inom svete ( myslím, že to bolo Mongolsko alebo Pluto ? ). Štartovalo sa na štadióne s bežeckou dráhou, potom sa vbiehalo do parku a cieľ bol opäť na štadióne s bežeckou dráhou ( na tom istom, kďe bol štart ). Štart bol intervalový ( po 30 sekundách ) a  naša kategória teda kategória 1993 - 1996 bežala 2 km.                          

Teraz sme už skoro na trati, pretože Martin ( Martin Benda, slovenský reprezentant v canicrosse a bikejoringu ) mi drží na štarte Lenyho a ujo štartér kričí  "five" a ja si konečne uvedomujem, že teraz musím makať, pretože toto je chvíla na ktorú som celý rok čakala a hlavne šialene trénovala.                                     

Už som 200 metrov pred cieľom a dobieham moju úhlavnú belgickú súperku, ktorú povzbudzdujú jej ( úhlavný :) ) priatelia a kričia jej  jej stratu. Leny však nevie, že to povzbudzdujú našu úhlavnú nepriatelku a preto zrýchluje. Už vidím dva koridory, ktoré označujú cieľ. ( Aby ste vo všetkom mali jasno. V mojom čísle bol zabudovaný čip, ktorý tie koridorčeky sledovali aby pretekári mali presný čas, pretože v tomto športe to býva veľmi natesno. Čip v mojom čísle úplne nepodstatná vec v tej to chvíli ,ale......... ). 

Rozbehnutého Lenyho mi po dobehu pomáhajú zastaviť Martin a Jaro ( Jaroslav Jakubašek, slovenský reprezentan v canicrosse ) a chvílu sa mi o ňeho starajú, kým sa vydýcham a vyklušem.                 

Oficiálne som si išla pozrieť výsledky s Hankou ( Hana Bendová, slovenská reprezententka v canicrosse ) a Miškom ( Michal Benda, budúci slovenský reprezentant v canicrosse). Najskôr som svoje meno hladala od ôsmeho miesta nižšie ale keď som sa tam nenašla, išla som pekne od vrchu, kde som hneď  narazila na meno Hooeková Vanda. Rýchlo som bežala za Hankou a oznámila som jej, že som prvá. No stále sa mi to nechcelo veriť a preto som sa išla pozrieť ešte raz. Bola to pravda. Až vtedy som sa rozplakala.

                                                 7.október.2007

Pred druhým štartom sa mi žalúdok zvieral oveľa viac. Aj keď sme beželi rovnakú trať a ja som bola prvá, bol hromadný štart. Bála som sa, že psi mojich úhlavných súperiek budú do Lenyho vyskakovať. A mala som sa prečo báť. Keď sme vyštartovali ťahali sme sa s Lenym do predu a nakoniec sme aj malý náskok mali, ale psi mojich úhlavných súperiek do Lenyho vyskakovali. Ten si ich však nevšímal a vytvorili sme si trochu väčší náskok. No, keď sme vybiehali zo štadióna Leny sa obzrel, tým pádom spomalil a mne sa šnúra zaplietla popod nohy. Kým som sa rozplietla všetci nás predbehli. No, keď som mala nohy voľné.................... . Leny sa rozbehol ako zmyslov zbavený. Nevšímal si žiadnych psov, nevšímal si nič len bežal. Po 200 metroch sme boli opäť v predu a vytvárali sme si väčší a väčší náskok. Bežali sme prvý. Počas trate sa nás už nikto nepokúšal predbehnúť a tak ..................... SME SA S LENYM STALI MAJSTRAMI EURÓPY.

                                                         MS v Taliansku

Tieto preteky boli neplánované a potom čo som s Lenym dosiahla mi už bolo jedno či budem majsterka sveta alebo nie. Niežeby som nebola rada, že mám aj takýto titul ale už som pri jeho zisku neprežívala také emócie ako vo Volklingene. Preto nejdem to Taliansko až tak opisovať v postate ho nejdem opisovať vôbec. Ale boli to tiež super preteky.