VAnDA

Konečne. Opäť je tu chvíľa na ktorú som celý rok trénovala. Eurocanicross ( majstrovstvá Európy ) 2008 v Dečíne.

Na tento EC som sa tešila menej ako minulý rok. Po prvé je v Čechách a ja som chcela spoznať nejakú novú krajinu a po druhé idem s Lenkou a Hošom. To znamená, že budú robiť stresy a nebudem si môcť robiť to čo je podľa mňa najlepšie. Toto som však nejako strávila a vyrazili sme.

Preteky boli v úplne perfišnom prostredí. Pri rieke Labe pod Dečínskym zámkom v krásnom parku, " chyba " prostredia bola iba v tom, že to bolo v podstate v centre mesta. Ako každé České preteky aj tieto boli perfektne zorganizované. Neboli žiadne informácie, ktoré by každý pretekár nevedel. Čo sa tíka organizácie preteku a služieb pre pretekárov sa Hošovi a Lenke najviac páčil uvítací večer, kde bola kopa stráviteľných vecí. Mne sa zas páčila taštička pre psa, ktorú každý dostal pri prezentácii z ktorej mi najväčšiu radosť ( teda radosť z toho ako sa bude Suuntík tešiť ) spravil vymakaný aportík.

So Suuntom som pretek behala prvý raz, no vôbec som nebola nervózna ( a už vôbec nie tak ako na Eurocanocrosse vo Volklingene ) čo neveštilo nič dobré.

Prvý deň som sa na štarte skoro dorevala. Nie Suunto nepohrýzol nejakého organizátora. Ale opäť som stála na štarte môjho ( zatiaľ ) najobľúbenejšieho a najdvôležitejšieho preteku. Eufória zo slov : five, four, . . . ma prešla hneď po tom ako patrili tieto slová mne. Vtedy som si len povedala, že sa musím prekonať a nesmiem byť k sebe ohľaduplná. Musím len bežať, bežať a bežať. Pravdupovediac si nepamätám čo mi počas trate behalo v hlave ( aké myšlienky a pocity ). Viem len, že sa Suunto raz zaplietoľ so psom jednej z mojich súperiek, ale to sme zvládli. A tiež si pamätám, že trať bola veľmi, veľmi skrútená ( ostré zákruty atď ) a trochu ma boleli prsty na nohách. Prvý deň - druhé miesto - 8 sekundová strata.

Ako na každom Eurocanicrosse aj v Dečíne bol druhý deň hromadný štart. Napriek tomu, že minulý rok som ho zvládla bez väčších problémov, obávala som sa ho. Prvý krát som ho mala absolvovať so Suuntom, ktorého reakcie na ostatných psov nepoznám, hoci viem, že je dosť veľký flegmatik. Teda by na psov nemal reagovať vôbec ak si ich vôbec všimol. A hoci on na hromadnom štarte nevnímal žiadne rušivé momenty, iní psi áno a neiektorí aj jeho, preto som si ho držala úplne na krátko a vyštartovala som o trochu neskôr aby nedošlo ku žiadnej kolízií. To nám však so Suuntom vôbec nevadilo. O 200 metrov sme viedli a viedli sme asi trištvrte trate. Potom sa však všetko zvrtlo. " Pod mostom " ( časť trate ) ma nepredstaviteľne začali bolieť palce na nohách. Od bolesti som výskala až tak, ža sa Suunto obzeral. V jednej chvíli som to chcela aj vzdať, no povedala som si, že som zachvíľu v cieli a pretek na, ktorý trénujem nesmiem vzdať len tak pre nejaké palce. Tak či tak som však spomalila a dve najväčšie súperky ma predbehli. Aspoň tretia, pomyslela som si a so strašnou bolesťou v nohách a " bolestným výskaním " v ústach som pridala a do cieľa som dobehla tretia. Hneď som si vyzúvala topánky ( samozrejme po tom ako som pochválila Suunta ). Ponožky som mala celé krvavé, čoho sa hneď chytila záchranná služba . . . ďalšiu polhodinu som neplakala kôli bolesti ale pretože som bola tretie. Bola som tretia hoci som bola tak blízko víťazstva. Nabudúci rok im to spočítam.