PRÍRODNÉ KMENE (ročníková práca 2007/08)
Aborigénci
alebo
pôvodný obyvatelia Austrálie
V pravej encyklopédii, kde sa píše o národoch, sa začína históriou toho národa a preto ja začnem taktiež, aby ste sa aspoň na chvíľu cítili, pri tom ako čítate túto ročníkovú, že čítate malú encyklopédiu. Pôvod pôvodných obyvateľov Austrálie vysvetľuje ich náboženstvo ale to bude až druhé, tá encyklopédia ma nepustí. Bol to zlatý vek, keď duchovia a ich predkovia , teda rastliny, zvieratá aj ľudia vytvorili svet v období, ktoré teraz nazývajú „čas snenia“ . o tomto čase poznajú domorodci veľa legiend a piesní. Avšak toto „prírodné“ vysvetlenie vzniku sveta a pôvodu Aborigéncov nám kazí vedecký výskum, z ktorého sa vie, že Austrália bola osídlená pred viac ako 50 tis. rokmi a obyvatelia prišli z juhovýchodnej Ázie. Keďže ja sľuby plním, ďalšia téma bude náboženstvo a to totemické náboženstvo, ktoré je u pôvodných Austrálčanov najrozšírenejšie. Kmene sa delia na tzv. klany, ktoré za svojich predkov považujú určitý druh rastlín alebo zvierat. Títo „predkovia sú posvätní a nesmú sa trhať ani sa na nich nesmie poľovať. K ich viere tiež patrí „údenie“ novorodencov. Tradícia hovorí, že Zem je ich matka a po smrti sa do nej vracajú. Aby Zem neznečistili a deťom zvýšili imunitu , držia dieťa niekoľko sekúnd v dyme z horiacich aromatických lístkov.
Ak sa dobre pamätám, pri Inuitoch umelci moc inšpirácie nenebrali, Aborigénci to za nich nahradia. Tu je návod ako vytvoriť obraz podľa pôvodných Austrálčanov: 1. Vyberte si vhodný strom alebo jaskyňu, kde by sa vaše dielo výborne vynímalo.
2. Na výber máte z týchto farieb : okrová červená hlinka, biela zo sádrovca
a čierna z mangánovej rudy alebo dreveného uhlia.
3. Na každú techniku máte špeciálny štetec: maľba – perie
grafika – vetvička
detaily – vlasy
Ak však máte radšej koláže – môžete použiť šťavy z kvetov a listov rastlín.
4. Pravý austrálsky obraz by mal mať námet ako klokan, ježura, drop, vačica,jašterica ,had alebo nebeská klenba, no ak chcete vynikať a dokázať, že máte fantáziu, je to na vás.
5. Potom stačí vytvoriť príjemné prostredie pre návštevníkov výstavy.
Ale samozrejme , že Aborigénci z týchto výstav nevyžijú , a preto ako väčšina prírodných kmeňov chodia na lov. Muži lovia živočíchy, od hadov až po už spomínané krokodíly, zatiaľ čo ženy a deti zbierajú „bezpečné“ živočíchy, napr. mravce a húsenice a zo zeme vyhrabávajú korienky a hľuzy. Takýmto pravým životom prírodných kmeňov žije už len veľmi málo Aborigéncov. No čo už, civilizácia je civilizácia.
Barabáš a ...
... on
Vystihnúť Pavla Barabáša ....? Pravdu povediac, jediné čo viem o ňom na 100%je, že sa narodil v Trenčíne 13. septembra 1959, je majiteľom K2 štúdia, kde jeho filmy vznikajú a je viceprezidentom Slovenskej filmovej a televíznej akadémie.
Jeho povahu je veľmi ťažko opísať, hlavne keď Barabáša nepoznám osobne (možno je to aj tak ťažké), ale ak poznáte aspoň mňa ,myslím, že by sme si s Barabášom v niektorých veciach veľmi rozumeli, no veď presvedčte sa sami.
... jeho filmy
FILM VÁS VTIAHNE DO DEJA! Píše sa to o každom filme. No verte, či neverte, o Barabášových filmoch to platí na 100%. Človek, ktorý celý život túži po extréme. Dobrodružstve alebo zážitku, Barabášov film realisticky naplní tieto predstavy. A teraz určite budete veriť, že radšej raz vidieť ako 100 krát počuť (alebo čítať), takže zapínajte DVD prehrávače. A vo chvíli, keď tento film sledujete, je vám jedno, či vám prišiel vysoký účet za elektriku , musíte si vybaviť stavebné povolenie alebo máte zajtra písomku z krátenia, rozširovania, delenia a násobenia zlomkov, v tej chvíli chcete len jediné, zažiť extrémnu dobrodružnú expedíciu. Vysoké pohoria, studené planiny, zabudnuté kultúry alebo tmavé podzemie, tu všade už Barabáš zapol svoju kameru. Aj keď sú cesty jeho expedícii odlišné, v každom filme chce povedať to isté, Zem je nádherná, ale malá a preto si ju vážme. Teda aspoň ja som túto myšlienku videla v každom filme, aj keď sa priznám, že som ich ešte veľa nevidela.
Pavol Barabáš tvrdí, že na expedíciách (jeho) ho najviac teší, teda tešia ľudia, ktorých tam spozná. Možno v tom každý vidí iné „posolstvo“, no tak či tak, boli tieto filmy viac ako stosedemdesiatkrát ocenené.
... a film OMO – Cesta do praveku
V ponuke filmu od Pavla Barabáša Omo, nájdeme kapitolu Film o filme. Vy práve čítate sloh alebo prevedenie filmom a dúfam, že si to užijete tak ako ja a budete mať z toho toľko nadšenia do „objavovania“ ako ja po prezretí filmu Omo a Filmu o filme. Príjemný kultúrny zážitok!
Najdôležitejší ľudia pre túto expedíciu a (asi) aj film boli určite jej členovia. Boli to Martin Žilka „Fševed“ – cestovateľ a fotograf, Viktor Káňa – horolezec, Peter Ondrejovič – cestovateľ, Peter Valušiak – cestovateľ a polárnik, Pavol Barabáš – režisér a Lucia „Luciša“ Mišíková – majsterka sveta v raftingu, ktorá mala v úvode filmu dokrútku o jej vzťahu k raftovaniu, ktorá ma pravdupovediac možno dojala viac ako film.
Títo šiesti ľudia sa rozhodli ako druhý na svete splaviť celý tok kalnej rieky Omo v Etiópii a spoznať jej dravé prúdy , nebezpečnú prírodu a hlavne skryté prírodné kmene. A podľa tohto fimu to splnili na 100%.
Hneď prvý deň na rieke Omo svoj raft pokrstili – bol to raft Modrý hroch. Nebezpečenstvo bolo na dennom poriadku, hrochy a krokodíly mohli kedykoľvek napadnúť Modrého hrocha a na súši aj samotných členov expedície. Pobyt v rieke v 500 horúčavách padol veľmi dobre, keby netrval len max. 10 sekúnd, pretože vo vode žili hady alebo bilharzia – malé slimáčiky, ktoré sa vám zavŕtajú do tela.
A niekedy ani nahý domorodec, mieriaci na vás zbraňou nepatrí k pocitu bezpečia. Komáre, prenášajúce maláriu a muchy tse-tse „ so spavou nemocou “ tu tiež neboli výnimočnosťou a boli na dennom, teda na denno – nočnom poriadku.
No myslím, že toto nebezpečenstvo členom expedície 2 krát viac vyvážili zážitky. Bodi, Bata, Mursi, Bume, Kwega, Koro, Hamar, s týmito všetkými prírodnými kmeňmi sa stretli. Väčšinou ich museli obdarovať, aby ich domorodci prijali v dobrom, ale raz sa to nepodarilo a doplatil na to raft, teda prepichnutý raft. Ten sa však po malej oprave opäť „postavil na nohy“. Niektoré domorodé deti pred „bielymi členmi“ utekali a plakali. Skryli sa aj pred fotoaparátmi, no pred kamerou nie. Barabáš to aj vysvetlil. On natáčal stále, už keď sa čln približoval k brehu, zatiaľ čo fotoaparát vytiahli až po zmierení sa s náčelníkom, takže Barabášovú kameru považovali za jeho súčasť. Zaujímavé bolo aj to, že väčšina z prírodných kmeňov pobrežia rieky Omo sa rieky bála. Keď dobrodruhovia ponúkali ryby z rieky na výmenu za prírodný med, v ktorom sa okrem medu nachádzali aj kúsky divých včiel a vosku, domorodci sa na ryby pozerali ako na duchov, či „zlých tvorov“. Ryby nepoznali, pretože v kalné vody Omo im vidieť niečo také neumožňovali. A pre tých, ktorí sa ponorili do mojej ročníkovej práce a tým aj polovične do mojich myšlienok, nebojte sa expedícia Omo nijako neovplyvnila život prírodných kmeňov. Bola to dohoda už pred položením Modrého hrocha na vodu a dodržala sa.
Určite vám však viac zážitkov a dobrodružstva prinesie film. A zaručujem vám, že to budú zážitky ... zážitky ... zážitky, ktorým sa nevyrovná ani živý koncert Madony. Budú to proste nefalšované zážitky.
A ešte niečo som zabudla. Asi najsmutnejšia správa z celej expedície bola, že po návrate domov päť zo šietich členov expedície dostalo maláriu aj keď sa všetci pred odchodom dali zaočkovať.
Dogoni
alebo
„maskovaní“ ľudia
Séva ééé!
V Afrike žije veľa prírodných kmeňov, ale Dogoni sú najvýnimočnejší. Používajú päťkovú numerickú sústavu a ich týždeň trvá 5 dní. Miestny čarodejníci vedia zaháňať zlých duchov, privolať dážď alebo veštiť osud zo stôp líšky piesočnej. Z vtáčej perspektívy vidno, že svoju dedinu stavajú do tvaru ľudského tela. No mňa najviac zaujali ich „karnevaly“ a astronomické poznatky. Dogonskými „karnevalmi“ som myslela každú príležitosť, na ktorej Dogoni nosia masky. Inimy, teda masky po dogonsky si obliekajú, neuveríte, aj na pohreboch. Veria, že keď človek umrie, jeho duša sa uvoľní a oni ju musia odohnať, aby v dedine neurobila škodu, do krajiny duší. Títo „odháňači duší“ majú na sebe masky, ktoré predstavujú konkrétne duše a predkov, mužov, ženy, zvieratá, ale najčastejšia je maska Setimbe, ktorá predstavuje Yasigi, pramatku Dogonov. O dogonskej astronómii si tiež budete myslieř, že sú to výmysly, ale to sa strašne mýlite. Tieto astronomické poznatky sa odovzdávajú ústnym podaním z generácie na generáciu. Takto sa k nim dostal aj poznatok, že pochádzajú z oblasti Sýria (súhvezdie Veľkého psa). Vedia, že okolo Sýria obieha už vyhasnuté slnko Sýrius „B“, ktoré astronómovia objavili až v roku 1915! Úžasné, však? A keď sú už takí astronómovia aj ich osídlenie podľa nich súvisí s vesmírom. Tvrdia, že pôvodná planéta Dogonov bola ohrozená, pretože zaniklo jej slnko Po – tolo a preto bol archaniel Nommo poverený presídliť Dogonov na inú planétu. A tak sú tu, na planéte Zem, ktorá sa najviac podobá na pôvodnú planétu Dogonov.
Títo výnimoční ľudia žijú v dedinkách roztrúsených pod útesom Bandiagara v Mali, ktorý je 150 km dlhý a 400 m vysoký. Podnebie je tu nehostinné a zeleň tu vidno len v období dažďov, čiže približne od júna do septembra a od tohto „zeleného“ obdobia sú aj závislí. Pestujú proso, ciroh a kukuricu. Hovoria dogonskými jazykmi, ktoré boli donedávna považované za jeden jazyk a namiesto písma používajú symboly, ktorých je približne 11 616. Ich spoločnosť sa výrazne delí na mužov a ženy. Existuje niekoľko výlučne mužských náboženských skupín, z ktorých najvýznamnejšia je Awa. Táto má „na starosti“ tance na pohreboch. Alebo skupina Lebe, ktorá je zodpovedná za poľnohospodárskych duchov, ktorým stavajú oltáre z hliny. Tento národ patrí k vierovyznaniam animizmus, teda viera v duchov.
Určite ste teraz pochopili, čo som chcela povedať slovom „navýnimočnejší“, ale na druhej strane vám v hlave stále vŕta slovo ... alebo slová „Séva ééé“. Je to jednoducho dogonský pozdrav. Tak teda Séva ééé v ďalšej kapítolééé.
Inuiti
alebo
ľudia chladu
Viete, kto prvý vymyslel slnečné okuliare? Nie, nemusíte si rozcvičovať jazyk, nebude to krkolomné meno, dokonca to ani meno nebude. Sú to Inuiti. Oni sa však so svojimi okuliarmi „nepozerajú do slnka“ a neopaľujú sa, ale nosia ich pretože lesknúci sa sneh a ľad môže spôsobiť snežnú slepotu. Drevené alebo kostené okuliare, začiernené na vnútornej strane pohltia väčšinu slnečného svetla. A tiež sa budete čudovať tomu, že keď sa Inuitom zas slnečné lúče odrážali od vody, nosili na hlavách drevené, často aj krásne zdobené prilby, ktoré im takisto chránili oči.
Podobne ako ich oblečenie, tak aj kultúra a spoločnosť Inuitov je veľmi odlišná od našej. Inuiti patria do ellgitárskych spoločenstiev, to znamená, že nemajú žiadnu alebo takmer žiadnu hierarchiu. Považujú zem za spoločný zdroj, voľne prístupný všetkým príslušníkom daného spoločenstva. Tiež veľmi odlišné sú spoločné vzťahy. Medzi Inuitskými deťmi na Aljaške je približne 25% detí adoptovaných s pármi rovnakej komunity ako sú ich biologickí rodičia. Väčšinu adoptívnych detí tvoria prvorodenci, pretože matky dúfajú, že pri druhom dieťati budú lepšie pripravené na úlohu matky. Najčastejšie si tieto deti adoptujú rodičia matky.
Viera Inuitov je rôzna. Anglikánske, moravskobratské, grónske evanjelické vyznanie, ale aj tradičné inuitské náboženstvá sú sústavou šamanských predstáv, čo potvrdzuje ich rozvinutá ústna slovesnosť , ktoré tvoria epické príbehy a dvojspevy alebo obradné drevené masky, ktoré reprezentovali duchov živých tvorov, alebo prírodných živlov. A pre tých, ktorých zaujíma umenie priznávam, že som moc nezistila. Vyrábali umelecké predmety zo steatitu. To je všetko? Áno, ale ja si myslím, že k ich umeniu partý aj oblečenie, ktoré je často pekne zdobené alebo výroba nástrojov, ktoré používajú pri love.
Inuiti vám možno nie sú známi, ale čo ak spomeniem Eskimákov? Áno, sú to tí istí ľudia . Ak však stretnete nejakého Inuita, určite sa ho neopýtajte, či je Eskimák, pretože tento názov považujú za urážlivý. Vymysleli ho „neinuiti“ a znamená „pojedači surového mäsa“ a pomenovanie Inuiti naopak znamená „ľudia“. Inuitov charakterizuje hlavne to, že sú to lovci – zberači. Na lov na pevnine používajú rýchle psie záprahy a na lov veľrýb v mori používajú kožené člny – buď jednomiestne – kajaky, alebo väčšie umiaky. To, že sú lovci nemení nič na tom, že majú veľký vzťah k prírode a chránia si ju. Každý úlovok do posledného zužitkujú a nelovia preto, aby sa pochválili trofejou. Inuiti vrátane toho, že sú ochrancami prírody, sú aj najprispôsobivejší ľudia na svete , pretože vedia odolať mrazu aj
-46 o C. Samozrejme, aby prežili takéto zimy, potrebujú veľmi teplé oblečenie, ktoré som už spomínala. Základ teplého oblečenia je priedušnosť, pretože vlhký odev zle izoluje a ochladzuje kožu. Inuiti v severnej Kanade napríklad tradične vyrábajú odevy z kože sobov s kožušinou obrátenou dovnútra alebo z tulenej kože, ktorá je odolná proti vode. Iný kmeň Inuitov zasa nosil anoraky z čriev plutvonožcov, ktoré boli vyzdobené napríklad perím a oranžovými zobákmi z drobných vtákov. Inuiti. Dala by sa o nich napísať celá ročníková práca, dokonca kniha. Sú to veľmi zaujímaví ľudia a vždy ich budem obdivovať. V niektorých veciach mi budú vzorom. K Inuitom neoddeliteľne patria aj ich obydlia – iglu (tiež to možno považovať za určitý druh umenia). Aj keď ich stavajú a využívajú iba ako dočasný príbytok, keď kočujú za zvieratami. Dokážu ich postaviť za niekoľko hodín z kvádrov utlačeného snehu, ktoré narežú nožmi z parožia alebo kostí a ukladajú ich do kupolovitej špirály. Vo vnútri stále horí oheň, na ktorom sa udržiava teplo a varí. Ale aby ste si nemysleli, že Inuiti nemajú fantáziu a bývajú iba v iglu, ktoré má každé taký istý tvar, v krátkosti vám priblížim obydlia, v ktorých Inuiti bývali ( aj keď iglu ,už nevyužívajú ako celoročný príbytok ) . Na Aljaške bývali v hranatých domoch pokrytých hlinou a v Grónsku v kupolovitých príbytkoch z kameňa. Je to naozaj iba v krátkosti, ale predsa.. Dnes však väčšina býva už v normálnych „civilizovaných“ príbytkoch.
Jazyky
alebo
jazyk ?
Viete ako sa povedia v reči prírodných kmeňov tieto slová? Rogalo, pelikán, rybárik, ufo, helikoptéra ...? Jednoducho lus. No dobre, teraz si vymýšľam, ale nie všetko. Jeden z prírodných kmeňov má pre všetko „lietajúce“ iba jedno slovo. Takže si predstavte, že sa niekomu pochválite letom na lietadle a on vám porozumie, že ste leteli na Falkovi. S tými prírodnými ľuďmi musí byť ale zábava, čo?
Jazyk ako reč je vo všeobecnosti veľmi zaujímavý. Hlavne tie nemecké členy. Ale prečo sa sťažujem, ešte som nepočula iné jazyky, možno aj prírodných kmeňov, ktoré sú určite ťažšie ako nemčina. Ani mne sa to nezdá, ale 90% jazykov hrozí vymretie. To znamená, že kultúra niektorých prírodných kmeňov je určite ohrozená.
Len na severoamerickom kontinente existuje viac ako 100 jazykov, ktorými hovorí menej ako 300 ľudí, ale nesmieme tiež zabudnúť na Papuu Novú Guineu, kde sa používa okolo 750 jazykov. Je to síce zaujímavé, ale myslíte, že sa tieto jazyky budú dlho používať? No jazyky prírodných kmeňov nie sú len o zanikaní ale skrývajú alebo skrývali v sebe veľa zaujímavostí.Okolo roku 1500 hovorili Indiáni viac ako 200 odlišnými jazykmi. Dva susediace jazyky sa v tej istej oblasti niekedy odlišovali ako nemčina od francúzštiny , preto sa na Veľkých prériách používal aj posunkový jazyk. Naopak, Inuiitský jazyk, ale aj kultúra sa iba málo líši v rôznych regiónoch, hoci jednotlivé skupiny a rôzne dialekty oddeľujú tisíce kilometrov. Ale aby o jazyku môjho najobľúbenejšieho prírodného kmeňa toho nebolo málo, mám tu ešte jednu zaujímavosť. Inuiti nemali žiadne tradičné slovo s významom Dobrý deň! Alebo Ako sa máš? Zdravili sa jednoduchým zdvihnutím ruky alebo úsmevom. Pozdravy, ako napríklad inuitské slovo „asujutilli“ používané kanadskými Inuitmi, vznikli iba nedávno.
Myslím, že by bolo takýchto zaujímavých jazykov ale aj celých kultúr škoda. Preto ak budete mať príležitosť predneste niekde tieto zaujímavosti ... a ... možno niekedy uvidím po meste nalepené plagáty so sloganom : ZACHRÁŇME ZANIKAJÚCE JAZYKY,
ZACHRÁNIME TAK CELÉ KULTÚRY.
KOROWAJI
alebo
Kombaji?
Nová Guinea. Ostrov, na ktorom žije niekoľko stoviek etník prírodných kmeňov. Jeden z nich sú Korowaji, ľudia ktorí žijú aj 50 m nad zemou. Nie, nepozerám sa na žeriav. Korowaji si zvyčajne stavajú svoje príbytky na stromoch
vo výške 25-50m.Tieto domčeky z ratanu, bez použitia povrazu a klincov si stavajú, pretože sa chránia pred zlými duchmi , ktorí sa pohybujú po zemi a zároveň tiež pred nepriateľskými susedmi, hmyzom a horúčavou. Sú
rozdelené na tri časti: v strednej sa odohráva bežný život a krajné časti sú oddelené miestnosti pre ženy a mužov. Na stenách visia kamenné alebo drevené lovecké nástroje, najčastejšie luky a ohnisko v strede chatky je
zo silného riečneho ílu, ktorý izoluje plamene. Spomínané oddelené spalne mužov a žien však nieje jediná „oddelenosť“. Muži si ,tiež, jedlo pripravujú osobitne, pretože veria, že ženy im môžu svojim jedlom, ale aj prítomnosťou zobrať mužnosť. Híííí prepáčte! Zabudla som na bod, ktorý by mal byť ako prvý. Stvorenie sveta (samozrejme) podľa Kombajov. Stvoriteľ sveta je duch Gigón, ktorý žije nad oblakmi. V poschodiach oblakov sú aj iné svety, do ktorých sa môže každý po smrti dostať a to od východu po západ slnka, čo je časť života, alebo v noci, v čase duchov. Ako ochranu pred duchmi majú vysoko položené obydlia, náramky zo zvieracích zubov a možno aj jeden šíp zo svojich zväzkov. Tieto zväzky obsahujú 10 šípov, ktoré majú každý iný tvar, použitie a dokonca majú aj vlastné názvy. A nechcem vás strašiť, ale najväčší z týchto šípov má „bojové zameranie“ na ľudí.
A na záver niečo zo začiatku, absolútneho začiatku tejto kapitoly. V nadpise ste si určite všimli otáznik za Korowajmi a Kombajmi. Je to preto, že tieto dva kmene sa mi podľa všetkých znakov zhodujú a teraz som prišla k záveru (v závere, ako inak), že tieto dva kmene sú vlastne jeden, iba majú dve rôzne pomenovania. A dokonca (čuduj sa svete) majú spoločné aj to, že žijú najmä v nížinách a močaristých oblastiach.
Jedálny lístok Korowajov
1. Boamera
jadrá tropického plodu boamery sa vydlabú stehennou kosťou kazuára ( najväčšieho vtáka Novej Guineje), potom sa do hrubej šupky naukladajú rozžeravené uhlíky a nechajú sa dlhší čas v pahrebe
2. Palmový list
do listu banánovníka sa vloží had, myš alebo termiti a nachá sa v pahrebe alebo nad ohňom opiecť
3. Ságová palma
( reagujeme aj na ďalšich jedenásť názvov pre toto jedlo)
dužina ságovej palmy sa precedí cez kôru iného stromu na dne precedenej dužiny sa vytvorí hmota, ktorú možete konzumovať s larvamy chrobáka nosorožníka, ktorý sa tiež vyvíjal v kôre ságovníka ( iné použitia ságovníka: kôra-podlaha, listy- kritina na steny a strechy)
počet znamenie
porcie húseníc : 1 1.prst
2 2.prsty
3 3.prsty
4 4.prsty
5 päsť
6 zápestie
7 predlaktie
8 lakeť
9 rameno
10 plece
Upozornenie: celý text v temto jedálničku je pravý. Korowaji naozaj počítajú podľa rúk ( len nie húsenice)
Vplyv civilizácie na prírodné kmene
dobro či zlo?
Hrozba alebo výhody? To je jediná otázka, ktorú by som si v tejto kapitole položila. Najväčšie nebezpečenstvo je asi alkohol a choroby, ktoré „civilizovaní“ ľudia prinesú, aj keď v „našom“ svete tieto dve veci znamenajú úplne niečo odlišné. Pre prírodné kmene je to ,to isté. Teda má to tie isté účinky. V polovici a možno aj vo väčšine prípadov je to smrť. Čo sa týka alkoholu, ľuďom z prírodných kmeňov nielenže môže poškodiť organizmus, pretože na látky, ktoré sa v alkohole nachádzajú nie sú zvyknutí , ale ich môžu viesť k neprirodzeným činnostiam, napr. aj k ohrozeniu iných členov kmeňa.
A choroby? Krátko ale výstižne. Kiahne. U nás diagnóza, ktorá ovplyvní náš život max. na 2 týždne. Prírodné kmene, diagnóza smrť.
Ďalšou stratou, zapríčinenou „dobývaním“ domorodých kmeňov by bolo a aj je strata ich kultúry. Farebné tance, tajomné náboženstvo a všetko čo ku kultúre patrí, majú prírodné kmene úplne odlišné od nás a preto by bola škoda nezachovať si tých pár neznámych kultúr, ktoré by mohli byť prínosom aj tej našej.
A najzávažnejší dôvod pre mňa je asi príroda. Príroda by v niektorých chvíľach bez prírodných kmeňov trpela. Oni udržujú rovnováhu ich ekosystému kvôli nim niektoré lesy stále stoja tam, kde stoja. Inak by boli niektoré z týchto lesov už v papieri. A tiež naopak. Prírodné kmene by boli bez prírody úplne stratené. Prírodné kmene by neboli. Viete, aký to musí byť šok, keď na ich území vyrastie fabrika na spracovanie dreva? Takže, ak chcete pomôcť prírodným kmeňom, stačí keď budete podporovať ochranu prírody. Aj keď rozširovať myšlienku, že našim neustálym skúmaním a „dostavovaním“ prichádzame o nás... o ľudstvo, by nebolo zlé. No a tie výhody? Možno to ani nie sú výhody, je to iba prispôsobenie. Dajme si ako príklad Aborigéncov. Chodia do školy a uznávajú, že im to dalo veľa. Je pravda, že keď žili v lese, nevedeli čítať ani písať. No na druhej strane mali veľké vedomosti o prírode. Dnes počúvajú tranzistorové rádiá, sledujú filmy, nakupujú potraviny, bicykle, odevy, čo tiež nie je zlé (v podstate). Ale niekedy to boli bezstarostní ľudia. Dnes im rádiá dávajú správy o vojnách a problémoch ľudstva.
Našla som iba jediný dôvod, prečo je „civilizácia“ pre Aborigéncov výhoda. A to, že sa skončilo nepriateľstvo medzi niektorými kmeňmi. Deti z rozličných kmeňov sedia vedľa seba v škole, zatiaľ čo ich pradedovia bojovali medzi sebou na život a na smrť.
Podnikatelia: o niektorých prírodných kmeňoch sa to dá povedať. Napr. Kajapovia vedení náčelníkom Raomim, ktorí sú najpočetnejším prírodným kmeňom v Brazílii. Aj keď si stále udržujú svoje tradície, nadviazali vzťahy s komerčnými firmami, ako sú napr. Body Shop, ktorým dodávajú olej z paraorechov. Alebo Makandovia z Mozambiku a Tanzánie. V roku 1970 vystavali svoje plastiky z ebenového dreva v londýnskej galérii Grosvenor. Dnes sa ich práce predávajú na medzinárodnom trhu. Aj takto sa prírodné kmene, prispôsobené Zemi, museli prispôsobiť Svetu.
Možno to neviem dať na papier, no verte mi, „civilizácia“ neveští pre prírodné kmene nič dobré.